Kuba - návrat o 50. rokov späť (1. časť - Havana)

Autor: Štefan Nemlaha | 20.3.2010 o 11:37 | (upravené 20.3.2010 o 15:25) Karma článku: 6,45 | Prečítané:  2321x

Na Kubu som sa neplánoval pozrieť minimálne počas najbližších troch-štyroch rokov. Nelákali ma biele pláže, ani blankytné more. Nepotreboval som vidieť chudobu zapríčinenú Castrovym režimom, rozpadom Sovietskeho zväzu a americkým embargom. Vravel som si, počkám, kým ten režim padne a potom sa tam kuknem. Dnes neľutujem, že som Ostrov Slobody spoznal „v žiari" 51. výročia Revolúcie. Videl som krajinu, akú asi inde na planéte nenájdete.

Únavný let z Madridu prostredníctvom nie veľmi kvalitnej španielskej leteckej spoločnosti má konečnú v Havane. Je večer, očakávame, že vďaka tomu bude teplota a vlhkosť vzduchu na primeranej úrovni. Žasneme, keď kapitán hlási neuveriteľných 14 stupňov. V tomto ročnom období je to poriadne prekvapenie! Dalo by sa očakávať napriek večernej hodine pokojne aj 25 stupňov, no opak je pravdou. Už na letisku cítime závan socializmu. Pasová kontrola je všade trochu odmeraná, tá havanská je však vďaka byrokratickým zbytočnostiam oveľa zdĺhavejšia. Chlapík s rúškou na tvári každého pár minút zapisuje do počítača, skúma víza, fotí a nakoniec púšťa do Fidelovho (pardon, Raulovho) raja. Jedna z účastníčok zájazdu predtým možno trochu nedopatrením prepašuje do lietadla grepfruit. Kubánec pri skeneri s tým má problém. Po preskúmaní iným „zodpovedným" však grep mizne v odpadkoch a nám sa konečne otvorí cesta do tmy kubánskej noci.

V letištnej hale nás s ceduľkou čaká Dago. Dago je náš sprievodca. Hovorí šiestimi jazykmi, absoloval dve vysoké školy, má ženu a dve deti, asi 40 rokov a nikdy sa z Kuby nepohol. Riadiac sa odporúčaniami naštudovanými v rôznych bedekeroch predovšetkým pred ním otázky smerujúce k režimu berieme ako tabu. Aj keď Dago sa neskôr sem tam rozhovorí tak trochu proti „svojim"... „Asi potrebujete zameniť peniaze, však?", spustí na nás veľmi dobrou angličtinou. „Tam je zmenáreň."

Dve meny

Na Kube fungujú dve meny. Prvá je kubánske peso a za jedno euro by ste ich dostali približne 22. Nie je to však legálne možné, oficiálne s ním môžu prísť do styku len občania Kuby, Vy sa musíte uspokojiť s tzv. „cucmi". CUC alebo konvertibilné peso je k dispozícii len turistom. Bežný Kubánec ho v zmenárni nezíska, no má ho veľmi rád. Má hodnotu asi 0,8 eura a nikde na zemeguli ho neakceptujú. Bankovky vyzerajú ako reálne peniaze, no v podstate ide o niečo podobné, ako bol u nás voľakedy tuzexový bon. Na Kube má však širšie uplatnenie, zaplatíte ním v podstate všade. Keďže píšeme, že miestni ho majú radi, treba dodať, že priemerný plat sa tu pohybuje na úrovni cca 15 CUC a tak všimné pre chyžnú v hoteli za dva dni upratovania vo výške 1 CUC (toľko odporúčajú sprievodcovia) je pre matku možno niekoľkých detí veľmi zaujímavý peniaz.

Čuči a DagoUnavení sa zoznamujeme aj s našim vodičom. Čuči je asi päťdesiatnik a zverili mu staršiu no pohodlnú klimatizovanú dodávku. Hovorí len španielsky, no občas máme pocit, akoby rozumel dobre aj po slovensky. Ktovie, ako kubánsky režim pristupuje k turistom? Nie je Čuči nasadený, aby kohosi pravdivo informoval, o čom sa prišelci medzi sebou rozprávajú? Ktovie...

Po asi polhodinke jazdy vystupujeme pred hotelom Comodoro v niekdajšej vychytenej havanskej štvrti Miramar. Toto zariadenie sa chváli štyrmi hviezdičkami, no po nasťahovaní sa do jednej z izieb mu pripisujeme max. dve a pol tých európskych. Má v podstate všetko, čím hotel tejto úrovne má disponovať, no vidno, že zub času a nedostatočný prísun peňazí na ňom zanechali stopy. Tak to je na Kube v podstate všade. Ochotný nosič kufrov nám rád poskytne základné informácie a mizne s tvrdo zarobeným cucom za dverami. V Havane je pol jedenástej, na Slovensku pol piatej a tak po jednom panáku domácej končíme v posteliach.

Ráno sa počasie veľmi nelepší. Na pobrežný múr hotela bijú zo strany Floridského prielivu mohutné vlny, vzduch má asi 17 stupňov. Raňajky sú kvalitné, „švédske" - európsko-kubánske. Inak, strava je na Kube vskutku zaujímavá. Aj keď sa neskôr niektorých pokrmov trochu presýtime, kura na rôzne spôsoby, langusty, ryža s čiernou fazuľou, sladké zemiaky, juka či banány v podobe opečených plátkov k rybe či k mäsu stoja za reč. Kubánci majú fantáziu a do jedla ju rozhodne vedia pretaviť.

Salsa

Všetci piati si sadáme za Čučiho chrbát a zvedaví sa presúvame na lekciu tanca. Salsa je tanec pochádzajúci z Brazílie ale na Kube je veľmi populárny. Na prvý pohľad nič ťažké, no postavte sa pred temperamentnú snedú lektorku a jej partnera! „One, two, three, four - five, six, seven". Rytmus v uchu ladí no telo si robí čo chce. Jednoduché kroky ako tak zvládame, no prichádzajú náročnejšie prvky a začíname si pripadať tak trochu komicky. No počasie sa zrazu hodí, našťastie teplo ešte nedorazilo a tak ani pot zbytočne nepreráža... Dve hodinky stačia, takmer nič sme sa nenaučili, no nevadí. Ako zážitok to nebolo zlé...

V programe cestovky máme dva dni stráviť prehliadkou Havany, hlavného mesta Kuby. Dávno nie je tým, čo predstavovala vo vyspelých časoch, keď bol ostrov jedným z najväčších vývozcov cukru na svete, keď tu sídlili pobočky vychytených bánk, keď sem prichádzali na dovolenku Marlon Brando, Frank Sinatra alebo iní mafiáni. O jej zašlej sláve hovoria hádam len majestátne no ošumelé budovy finančných spoločností, ktoré občas hrozia zrútením. Kubánci sú však národ sebavedomý a po rokoch chátrania sa rozhodli svoju metropolu začať stavať na nohy. Občas teda zhliadnete partičku robotníkov, ako sa lopotia s fasádou, či inou časťou viac alebo menej historickej budovy. Ktovie, koľko do obnovy vkladá vláda, či aký vplyv má fakt, že „ciudad vieja" alebo ak chcete havanské Staré Mesto je súčasťou UNESCO. Určite pomáhajú aj peniaze od turistov, ktorí sú na Kube veľmi vítaní a považovaní tak trochu za malých bohov. Rozhodujúce je to, že Havana a jej historické centrum si obnovu zaslúžia, aby opäť v plnej kráse zažiarili krivoľaké uličky, malebné zákutia i honosné paláce.

Vytancovaní teda nasadáme do mikrobusu a začíname spoznávať metropolu perly Karibiku. Miramar, kde s malou dávkou fantázie vidíme niekdajšiu smotánku, ako si užíva luxus svojich okázalých stavieb. Dnes mnohé z nich slúžia ako sídla veľvyslanectiev. Plaza de la RevoluciónQuinta Avenida čiže Piata Avenue (vraj najkrajšia ulica v karibskej oblasti) nás rovnako ako Fifth Avenue na newyorskom Manhattane z Miramaru vystrelí do ulíc novej Havany, kde je jedným z najväčších lákadiel Plaza de la Revolución. Námestie, ktoré si pamätá návštevu pápeža Jána Pavla II. či 8-hodinový prejav Fidela Castra zapísaný v Guinessovej knihe rekordov ako najdlhší v histórii. S dominantným pamätníkom José Martího, kubánskeho básnika (napísal slova známej Guantanamery) a vodcu národnooslobodzovacieho hnutia, ktorý revolúciu považoval za cestu vedúcu k národnej nezávislosti a sociálnej obnove. No námestiu tiež dotvárajú tvár budovy štyroch ministerstie a dve obrovské podobizne Fidela a Che Guevaru. Človek si bez problémov predstavuje státisícové zástupy ľudí, ako počúvajú oduševnený prejav svojho bradatého diktátora. So záujmom alebo tak ako sme my voľakedy nasilu sledovali ničnehovoriace samoľúbe bláboly vtedajších súdruhov počas osláv 1. mája?

Posilnení obedom a priemerným pivom značiek Cristal a Bucanero prechádzame univerzitnou Havanou, uchváti nás tiež pohľad na Kolumbov cintorín, najväčší v celej Amerike, ktorý je zároveň jedným z najstarších na svete. Cigarový kráľKeďže Kuba a cigary idú spolu ruka v ruke, nenecháme si samozrejme ujsť návštevu Casa del Habano, kde nám mafiánsky vyzerajúci majiteľ (nazývať na Kube niekoho majiteľom je možno odvážne, no tento tak naozaj pôsobí) predvedie okrem velikánskeho množstva značiek a rôznych veľkostí cigár aj akýsi obrovský humidor, teda miestnosť, kde uchováva pri prísne stráženej vlhkosti a teplote tisícky najvzácnejších (a teda poriadne drahých) šúľancov z tabakových listov. Ku káve a mojitu dostaneme venovanú jednu priemernú vzorku a chápeme, aké seno sme doteraz fajčili. Kubánci to proste s cigarami vedia a aj neznalec zistí, čo je to kvalita. Opúšťame milé pohostenie, ktoré svojou úrovňou nekorešponduje s inak bežnou zástavbou tejto havanskej štvrte a pozdĺž Malecónu smerujeme k hotelu. MalecónKto by si myslel, že preslávaná promenáda je dajaký skvost, bol by v omyle. Malecón je vlastne vysokým múrom uzavretá prímorská promenáda, ktorá však prevdepodobne na prechádzky veľmi neslúži. Skôr jej dominuje stredne hustá premávka a predovšetkým mohutné morské vlny, ktoré z času na čas narobia šoférom problémy. Možno v očiach nejedného Kubánca vyvolá pohľad smerom na more dávku nostalgie. Malecón je totiž akoby symbolicky nasmerovný smerom na Floridu, ktorú od brehov Kuby delí len necelých 200 kilometrov mora... Ešte stále trochu unavení z časového posunu večer završujeme v dobrom havanskom džezovom klube, kde dostávame od vysokého čierneho vyhadzovača tak veľmi obľúbenú otázku: „Odkiaľ ste, guys?" „Zo Slovenska," pochválime sa. „Á, Slovakia, poznám..." Zdá sa, že vie, o čom je reč.
A potom už len oduševnený klavír, bicie, džezová gitara a talentovaná mladá speváčka. A Cuba Libre. Rum je prítomný všade a dotvára príjemný zážitok z dobrého koncertu.

Ráno vyrážme opäť do centra Havany. CapitolioTentoraz dostávame porciu starších čias, čakajú náš malebné uličky, krásne barokové a klasicistické budovy nahlodané zubom času, stará dlažba, na ktorej pri troche fantázie vidíme stáť kočiare ľudí zo vznešenej spoločnosti spred sto rokov. RepublicaZačíname v Capitoliu, ktoré sa chce podobať na washingtonské sídlo Kongresu. Do revolúcie v roku 1959 tu sídlila vláda, dnes priestory okrem turistov užíva kubánska akadémia vied. Interiér nás zaskočí, po predošlých potulkách, vidiac ošarpané stavby, konečne aj niečo oku lahodiace. Monumentálne chodby a knižnice, rokovacie sály a predovšetkým hneď pri vstupe tretia najväčšia socha sveta stelesňujúca Republiku.

Naproti si sadáme k veľkému Hemingwayovi. Teda - on tu už samozrejme nie je, no vo vychytenej reštaurácii Floridita, kam voľakedy rád chodieval na svoj koktail Daiquirí, sa o barový pult v rohu opiera jeho bronzová socha v životnej veľkosti. Predstavujeme si vznešenú spoločnosť, ktorej bol Ernest, vtedy muž v najlepších rokoch, neodmysliteľnou súčasťou a všeobecne uznávanou osobou. FloriditaNeskôr s veľmi pozitívnym vzťahom k Fidelovi Castrovi, o čom svedčí aj spoločná fotografia na stene.

Keďže rum na Kube tečie potokom, neodpustíme si ani prehliadku jeho múzea. Havana ClubDominuje mu značka Havana Club, ktorú prevažne v najlacnejšej verzii poznáme aj v našich končinách. Rum tejto značky vytvoril José Arechabala v roku 1934 a predával sa po celom svete. Po kubánskej revolúcii bol liehovar a spoločnosť znárodnené kubánskou vládou a Arechabalova rodina emigrovala do Spojených štátov. V roku 1994 vstúpila do aliancie s Arechabalom značka Bacardi a on neskôr predal svoje zvyšné práva na Havana Club práve tejto spoločnosti. Tie okrem iného obsahovali pôvodný recept. V rokoch 1995 a 1996 Bacardi vyskúšala výrobu rumu na Bahamách a zároveň jeho predaj v Spojených štátoch. Avšak ochranná známka Havana Club bola v rukách Havana Club International (podnikateľský subjekt tvorený kubánskou vládou a spoločnosťou Pernod Ricard - francúzskym spolumajiteľom značky). Výroba rumuBacardi teda neskôr po viac ako 10 rokoch právnych bojov spustil vlastnú verziu Havana Club s výrobou v Portoriku.
Toľko krátka história, nás viac na mieste činu zaujíma samotná výroba. Malé, veľké i obrovské sudy, originálne zariadenia, výklad od fázy lisovania cukrovej trstiny, cez kvasenie, destiláciu, filtráciu a dozrievanie rumu v sudoch, to všetko nám sprostredkuje sympatická sprievodkyňa. V múzeu je dokonca velikánsky model cukrovaru, oživený premávajúcimi nákladnými vlakmi, svetielkami a ohňami v peciach. Impozantné! La Bodeguita Del MedioEšte ochutnávka jedného z ôsmich druhov rumu za barovým pultom legendárneho Baru Sloope Joe a poďho na zubaté slniečko prevetrať hlavičky. A aby rumu nebolo málo, nakukneme aj do legendárneho podniku La Bodeguita Del Medio, kde opäť ožívajú spomienky na veľkého „Papá Hemingway". Tlačiť v maličkom priestore plnom turistov sa nám však nechce, tak len pár cvaknutí fotoaparátom, chutný obed v jednej z reštaurácií a vraciame sa do hotela.

(Pokračovanie v zážitkoch po cestách Ostrova Slobody už čoskoro.)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Ešte v marci robil v obleku kliky. Železná vôľa urobila z Jana Třísku Američana

Legendárny herec z Obecnej školy sa už v Česku necítil doma.

ŠPORT

Expert: Sagan je ako rocková hviezda cyklistiky

MS môže pokojne vyhrať aj sedemkrát, myslí si.

PRIMÁR

Päťdesiatnici a stres: Po päťdesiatke začne stres zabíjať

Nikto nie je stavaný na to, aby prežíval dlhodobý stres.


Už ste čítali?