Bratislavčania verzus východniari? Debakel!

Autor: Štefan Nemlaha | 18.9.2007 o 20:01 | (upravené 16.7.2016 o 12:30) Karma článku: 13,30 | Prečítané:  3523x

Debakel v neprospech východu, samozrejme. Po nedávnych skúsenostiach za hranicami civilizovaného Slovenska som sa utvrdil v názore, že to, čo pochádza z končín ležiacich ďalej ako Poprad, má ďaleko od vyspelosti. Je mi jasné, že t

Veľa z nich je tak trochu pozadu. Nevedia pracovať s počítačmi, nikdy nesurfovali po internete, do telefónu sa mnohí z nich vyjadrujú ako teľce. Tí tmavší nemajú tečúcu vodu, elektrinu, plyn, kadia do latrín, majú žltačku, chodia sa na nich pozerať turisti ako na Indiánov v rezervácii. Sú obeťami spoločnosti, no predovšetkým si za to môžu sami. Európska únia na Slovensko síce prišla už dávnejšie, na východe však Európu cítiť veľmi málo. Ľudia sa tam nezmenili, tí, ktorí za niečo stoja, privandrovali do Bratislavy, pretože vycítili príležitosť. Stali sa z nich po pol roku "praví" Blaváci (to slovo vymysleli oni), ktorí sú schopní nadávať na naše malé veľkomesto dávajúce im chlieb do huby. No nie o nich som chcel...

Ako som spomenul vyššie, pred pár týždňami sme sa s kamarátmi vybrali na blízky-ďaleký východ, aby sme ho prebrázdili na bicykloch. Za päť dní sme našľapali asi 270 kilometrov, čo je pre niekoho možno málo, no nám stačilo akurát. Aj síl už nebolo toľko ako na začiatku, aj skúsenosti, ktoré sme nabrali, nás rýchlo hnali do ícečka smerujúceho do hlavného mesta.

Do pedálov sme prvý raz zabrali na trase Krompachy - Sabinov. Už v Margecanoch sme pochopili, že sme prišli do kraja, ktorý sa s nami nechce kamarátiť. "Dali by sme si pivo a niečo pod zub," hovoríme gániacej krčmárke, ktorá nás v polovici vety prekričí: "Nevaríme a pivo som nenarazila - až o druhej." Je štvrť na dve. "Kde sa tu dá teda najesť a napiť," pýtame sa tušiac, že asi nikde. "No dobre, poďte dnu," naveľa zacítiť aspoň kúsok zdvorilosti z úst nezachovalej štyridsiatničky. Pivo vypijeme pomerne rýchlo, na jedlo však môžeme zabudnúť. Ak je hosť hladný, musí si vystačiť s horalkou, domnievajú sa svorne krčmárka s pomocníkom v tejto európskej dedine.

Sabinov je v ten deň naša konečná stanica. Vopred sme si rezervovali vo všetkých mestách a dedinách ubytovanie (zväčša telefonicky, mail obvykle zaryto chyboval) a aj keď sme sa museli väčšinou aspoň dvakrát uistiť, že naozaj máme kde zložiť hlavy, nikam sme neprichádzali s úplnou istotou. A naša intuícia nám dala zapravdu. V mestečku, ktorého milá široká ulica v centre nám celkom učarovala, sme zacítili iný druh odporu. "Nie, nemáte tu nič rezervované," kategoricky nám takmer zabuchol dvere pred nosom vrátnik ubytovne, pred ktorou parkovalo jediné auto. Vnútri hrobové ticho a prázno, žiadni hostia. "Ale máme," pretláčame sa dnu aj s bicyklami a vrátnik pozerá ako teľa. "My tu proste bývať budeme, telefonicky sme to dohodli," vravíme päťdesiatnikovi v károvanej košeli a montérkach, ktorý tu robí akéhosi recepčného. S takou bratislavskou aroganciou, ktorá však často zaručuje úspech, sa dotyčný asi ešte nestretol a tak rezignuje a podáva nám kľúče od izieb. Nebyť trochu dávky drzosti, ubytovacie zariadenie by prišlo kvôli prihlúplemu panákovi o pár stovák. Tu je to však asi všetkým jedno, veď už sú v únii, tak nech sa o nich stará, prečo by to mali robiť oni. A zato, že sa majú zle, aj tak môže ten fúzatý cigánsky bicyklista. A basta!

Na ďalší deň by sme chceli spať v Bardejove. Prifrčíme, unavení a plní očakávania, čo bude. Na prvý pohľad všetko vyzerá v poriadku, aj izba v hoteli je lepšia. Problém však na seba nenechá dlho čakať. Poniektorí absolvujú pobicyklovú očistu čriev a následne sprchu. "Ale veď to sú moje hovná", kričí ktosi z nás pozerajúc, ako z kanála upchatej plnej sprchovej vaničky vylieza to, čo pred polminútou s pocitom hrdosti odovzdal do náručia záchodovej misy. Sprcha a toaleta sú proste v bardejovskom hoteli zaľúbenci spojení jednou rúrou. Odchádzame na večeru do centra, cestou chceme ohlásiť chybu na recepcii, no tam už necelé dve hodiny po našom príchode nikto nesedí. Nič to, ráno problém iste vyriešime, nádejame sa. Po príchode z večere nás obchádza hrôza. Najskôr musíme riešiť vstup do hotela, ktorý je zamknutý a kľúč od izby, o ktorom sme si naivne mysleli, že má spoločného menovateľa so zámkom na vchodovej bráne, tam proste nepasuje. Ešteže sme zle zavreli okno (bývame na prízemí), tak lezieme tadiaľ. Čľup! - ozve sa po skoku do miestnosti. Izba je plná vody, asi tri centimetre. Kamošove exkrementy našťastie ostali v kúpelni. Všetko, čo sme predtým nechali na koberci, je totálne mokré - vanička v sprche sa proste rozhodla, že bude vypúšťať záchodovú vody čo jej bude kanál stačiť. Pomaly, ale isto. Okamžite hľadám papiere, ktoré som si doma vytlačil aj s telefónnymi číslami na zodpovedné osoby v jednotlivých ubytovacích zariadeniach. Vytáčam číslo recepcie, ktoré len zaryto zvoní. Volím teda mobil správkyne hotela. "To teraz nevyriešime," ozve sa ospalý hlas. "Nemáme tu teraz údržbara," zaševelí ešte druhú polvetu a takmer zloží. "No tak nám dáte druhú izbu," oponujem. "Žiadna nie je voľná, nedá sa to riešiť," skúša to na druhej strane linky vedúca zariadenia a opäť svojmu klientovi chce bez pozdravu zavesiť. "Ale ono sa to riešiť bude," opäť drzým bratislavským tónom oznamujem pani prispatej, že bude musieť prísť a niečo vymyslieť. "Ježišmária, to je vody," krúti hlavou nad kalužou, ktorá medzitým prekonala prah izby a zaplavila asi tretinu dlhej chodby na prízemí. Malý výlet na recepciu všetko vyrieši, izba sa našla, na vešiačikoch visia tri voľné kľúče. Treba to komentovať? Ráno prcháme z historického skvostu východu. Prídeme sem ešte?

Ďalšou perličkou na mape východného Slovenska je vodná nádrž Domaša. Nikdy predtým som tam nebol, vždy som si toto miesto predstavoval ako príležitosť na dovolenku pre desaťtisíce socialistických rekreantov s Čiech, Maďarska, Poľska, NDR a samozrejme Slovenska. Dnes po nich na Domaši ostal len ten socializmus, číselné štatistiky turistov pravdepodobne prišli minimálne o dve nuly. V ubytovacom zariadení nás však čakali a milo privítali!

Izba pre štyroch je žalostne malá, no keďže sme sa sem prišli v podstate len vyspať, tento problém nie je dôvodom na zachmúrené čelo. Prekvapko však opäť prichádza v plnej kráse: netečie voda. Upratovačky vraj pustili na toaletách pisoáre a tak vytiekol rezervoár. Zariadenie tváriace sa ako lepšia ubytovňa nemá v dvadsiatom prvom storočí vodovod, ale akúsi pártisíclitrovú krabicu, teraz bez litra tekutiny. Sprcha teda nebude, jedlo nám nenavaria. Neochotný správca, predtým, ako ho definitívne uprosíme, aby nás zaviezol do asi 2 a pol kilometra vzdialeného hotela, kde sa vraj varí, vleje do seba asi štyri poldecáky, čím hladina alkoholu v jeho organizme stúpne asi na dve promile. Jazdu prežijeme, na našu ironickú otázku, čo na Domaši robievajú turisti, dostávame ešte ironickejšiu odpoveď, že otravujú.

V hoteli sa nevarí. Aspoň tak to tvrdí asi dvadsaťročný barman. Hotel je však plný Poliakov. A tí jesť musia. "Už jedli," odvrkne fafrnok. "A už nebudú hladní? - pýtame sa. Chlapec len mykne plecom a zmizne v kuchyni. Zachváti nás úzkosť. Sme strašne lační, nemáme už v batohoch ani kúsok jedla, v peňaženkách však dosť peňazí, do rána asi zomrieme. Dúfame, že na recepcii budú mať aspoň nejaké sladkosti. Nič! "Čo Vám chýba?" - všimne si naše starosti asi prevádzkarka hotela. "Že nevaríme? Kto Vám to povedal?" - a už aj pucuje mladého truľa. Dávame si dvojité porcie a prvý raz chválime služby. Teda, službu jednej pozornej ženy. Po večeri si sadáme von na terasu, rozbehneme pivný večer. Ten sa však rýchlo končí. O polhodinku má barman dosť našej spoločnosti a napriek tomu, že sme sa rozhodli minúť u nich peniaze, odvoláva sa na to, že musia rátať tržby. Je necelých jedenásť hodín večer, hotel by ešte mohol žiť hosťami, no postupne všetci odchádzajú na izby - mladík proste zarobiť nechce. Peniaze štvorica zamestnancov ráta asi hodinu, my hodinu dopíjame po malých dúškoch. "Ja ešte budem pivo," oznamujem kamarátom a v mojom chcení ma nenachávajú samého. "Prosím si štyri pivá," oznamujem barmanovi a ten cúva. Zrazu nevadí, že rátajú peniaze. Koľko pív a poldecákov mohol doniesť, kým sa celkom hlučne bavili s kôpkami mincí a bankoviek? A koľko ich mohlo byť, kým ešte ďalej rátali tržbu? Ono to však o tržbe nebolo. Týmto ľuďom sa proste nechcelo, peniaze rozhádzané po stole boli len zámienkou. Akú motiváciu asi potrebovali, aby v strede turistickej sezóny nechali sedieť štvoricu hostí a zarobiť? Vyhnali nás do tmy noci, tie štyri pivá boli naozaj posledné.

Domaša je asi miestom najväčšieho výskytu prekvapení. Opäť kľúč od izby, ktorý nepasuje do zámku ubytovne. Opäť tma vo všetkých oknách, to naše je tentoraz vo výške tretieho poschodia. V jednom na prízemí bliká televízor. Búchame naň, no počujeme len opité odfukovanie správcu, ktorý nás predtým medzi riadkami nazval otravnými turistami. Nedobúchame sa ani po desiatich minútach a tak začneme obchádzať ubytovňu v snahe dostať sa dnu. Naveľa to istí úzke záchodové okienko. Preleziem dnu, odomykám kľúčom strčeným vo dverách na prízemí a púšťam chlapcov dnu. Dnes budeme opäť spať pod strechou. Zaspáva sa nám však všelijako.

Ráno je opäť zdrojom tragikomédie. Voda už tečie, po elektrine však niet ani stopy. Už nevieme, či plakať alebo nadávať, v každom prípade však máme chuť neplatiť. To sme však už urobili (mimochodom, všade platíme vopred), naspäť by nám peniaze asi nedali. Hladní vyrážame smerom k Prešovu.

Jazero Sigord, teda jeho torzo, neďaleko krajského mesta, bol asi jediný svetlý bod na našej trase. Neďaleká rekreačná oblasť nás prichýlila vrúcnym objatím, užili sme si slušné ubytovanie aj jedlo, príjemných a ochotných ľudí. Až na jeden moment bolo všetko ok. Kliniec do rakvy v predvečer záverečného dňa našej cyklotúry zabila asi dvadsaťpäťročná dievčina. Sedeli sme s kamarátmi pri stole, bavili sa hrou na gitaru, keď si k nám prisadli traja mladí ľudia, že vraj: "kamoš pekne hrá, či si môžu chvíľu posedieť?" Rozprávam teda zážitky z našej cesty, ako čitateľ správne predvída, väčšinou sú negatívne. "A čo Vy máte v tej Bratislave?" - s urážkou a zároveň s posmechom v hlase sa vyzývavo spýta spomenutá slečna. Vyráža mi dych. Nechcem sa s ňou hádať, som len šokovaný. O chvíľu, po pár minútach trápneho skoroticha trojica odchádza.

Čo my máme v tej Bratislave? Moja zlatá, príď sa pozrieť, asi si tu ešte nebola. Alebo - ak si sem zavítala, nič si nepochopila. Vlastne - Ty si dodnes nepochopila, o čom to celé je. A žiaľ, tam u Vás na východe to nepochopilo veľa ľudí.  Štyri nocľahy, tucet problémov. Už sa nečudujem mnohým slovenským "západňarom", ktorí tvrdia, že Slovensko končí za Trnavou či Nitrou. Ja by som k tomu pridal ešte pár čestných výnimiek, no potom už je len v zemi zatlačený kôl okolo ktorého krúžia vrany a jedna veľká priepasť. A tam končí Európa. Svet vyspelých je z východu Slovenska na hony ďaleko a ešte dlho bude.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Ešte v marci robil v obleku kliky. Železná vôľa urobila z Jana Třísku Američana

Legendárny herec z Obecnej školy sa už v Česku necítil doma.

ŠPORT

Expert: Sagan je ako rocková hviezda cyklistiky

MS môže pokojne vyhrať aj sedemkrát, myslí si.

PRIMÁR

Päťdesiatnici a stres: Po päťdesiatke začne stres zabíjať

Nikto nie je stavaný na to, aby prežíval dlhodobý stres.


Už ste čítali?