Je to už pár rokov dozadu, keď som sa rozhodol zveriť svoj chrup do rúk stomatológa v bratislavskej Železničnej poliklinike. Nie som výhybkár ani rušňovodič, na jeho oddelení pracovala moja známa. Už vtedy som si uvedomil, že úcta k pacientovi tu pokrivkáva. A zubárska robota tiež nebola vždy stopercentná. Moja smola, dostal som sa k primárovi a ten spravidla nebýva najlepším odborníkom na pracovisku. V čakárni som vždy postával viac ako hodinu, napriek tomu, že som mal časenku na určitý termín. So škrípajúcimi zubami som meškajúc utekal do práce a doháňal robotu. Len preto, že pán primár sa niekoľkokrát počas môjho čakania vyparil z ordinácie (vraj nie vždy išiel do bufetu na šalát...) alebo prednostne zobral dnu dverami svojej príručnej kancelárie kdejakého železničiarskeho pána riaditeľa, námestníka a podobne.
Roky prešli, na zuby som viac-menej kašľal, pretože generálku nepýtali. No každý starne a tak som sa pred pár mesiacmi opäť s nechuťou vybral za pánom primárom. Telefonicky dohodnutý termín s nepríjemnou sestričkou som samozrejme dodržal na minútu presne. A stalo sa presne to, čo som očakával: tri minúty po mojom príchode pán primár opustil ambulanciu "zadným východom" a takmer dvadsať minút ho nebolo. Po jeho meškaní neprišlo ani slovko ľútosti (veď on je Boh chodby!), naopak po plombovaní zubu som dostal pucung od agresívnej sestričky - ako je to možné, že chcem za zákrok v hodnote sedemsto korún a nejaké drobné platiť tisíckou. Následne som ju rozmieňal na prízemí v optike, smradľavom bufete, v lekárni a u vrátnika. Nahnevaný sám na seba, že sa nechám takto šikanovať... O pár dní som telefonoval do ambulancie so snahou vymeniť termíny, ktoré mi bez možnosti rozhodnúť sa rozpísala na najbližšie obdobie agresorka v modro-bielom. "Ale bude to až v decembri, čo si vy myslíte", zajačala v polovici októbra protivným hlasom do slúchadla. "Veď ja si nič nechcem myslieť, len chcem úctivo poprosiť o výmenu termínov", úpenlivo som cedil do telefónu uvedomujúc si, že pán primár má celkom dobrý biznis. Tóóóľko pacientov. To znamená veľa roboty. A teda veľa peňazí. A tiež veľa bočných kšeftov, povráva sa v súvislosti s ním. A teda ešte viac peňazí.
Ďalší termín som zmeškal. Prišlo mi do toho niečo súrne a nebol ani čas ospravedlniť sa. Priznávam, jednoducho som sa na to podvedome vykašľal. Ale na druhej strane som si hovoril - to majú za to, že boli ku mne takí a onakí. A nakoniec, určite na chodbe čaká nejaký iný pacient s termínom, takže vďaka mojej absencii možno stihne prísť včas do práce.
Dnes som termín nezmeškal, pred ambulanciou som bol v predstihu. Stál tam ešte jeden pacient, no vravím si, ten asi došiel poriadne skoro, veď o pol jedenástej idem na rad ja. Ale kdeže! "Nech sa páči", vtiahla ho dnu sestra. "A vy čo tu chcete", preložil som si v duchu jej výraz v tvári pozerajúc sa na jej zlostný pohľad. "Vy ste objednaný??!" Striaslo ma. "Áno, som objednaný na pol jedenástu," vravím podávajúc jej kartičku s termínom. "To je len orientačný čas pre nás!" Buch! Dvere sa po mojom prekvapivom zdvihnutí obočia zavreli. "Ak sa chcete objednať na presný čas, zaplatíte za to 300 korún", šokuje ma neskôr matróna po vstupe do ordinácie. Vravím si, to je pokuta za mínus jednu vodku pre pána primára? "A prečo ste minule neprišli", pucuje ma ďalej. Podal som vysvetlenie. "To je pokuta 200 korún! Ale dnes vám to odpustíme", veľkodušne dodáva pani P a ja dumám, z ktorého palca vycmúľala to číslo a čo by mi asi spravila, keby som sa ohradil. Sadám si do zubárskeho kresla a dostávam slovnú nakladačku tentoraz od stomatológa. "Pán Nemlaha, čo si myslíte, my nemôžeme dodržiavať presné termíny!" Odpovedám: "Ja som na dodržiavanie termínov zo svojej práce zvyknutý a vyžadujem to aj od iných profesionálov resp. od kohokoľvek." Primár: "No ukážte mi zubára, ktorý Vás ošetrí presne v určenom čase..." Keď spomeniem výborného odborníka, ktorému zverila svoje zuby moja manželka a ktorý ju volá do ordinácie na sekundu presne, pán primár len nasrato prehodí: "Tak nech vám manželka vybaví starostlivosť u neho!" Fíha! Tak pánu primárovi sa musí sveta žiť. Vyháňať svojich klientov zo svojej ambulancie takýmto spôsobom, to chce poriadne gule! "Odpľujte si", ukazuje o chvílu na "grcátko" s plastikovým pohárikom. Pľujem...
Na chodbe, opäť zbitý ako pes, bez termínu ďalšieho vyšeterenia (argument sestričky: "Nemôžem vás objednať, pretože ešte sme nevyfasovali diár na rok 2009.") znova pochopím "úctu" primára aj celého oddelenia k pacientovi. Od dverí k dverám chodí smutný človiečik, vraj: "Nezoberiete ma do vašej opatery?" Sestra primára ho vypoklonkuje s tým, že z oddelenia odchádzajú dvaja zubári a ich pacientov si ostatní podelia. Skúste vedľa. Človiečik klope. "Čo chcete?", vrieska naňho rozzúrená beštia ako úradníčka na MNV v roku 1983 v piatok o trištvrte na dvanásť. "Ste na rade? Prečo klopete?" Človiečik: "Ja som len chcel..." Fúria: "Nevidíte, že máme robotu? Čo chcete?" Človiečik: "Nooo. Už radšej nič..." A odišiel.
Páni zubári z bratislavskej Železničnej polikliniky na čele s vašim šéfom. To "nič" už od vás nebudem chcieť ani ja, odchádzam tiež, radšej zaplatím o pár stovák viac inde, kde sa ku mne budú správať slušne a kde mi spravia zuby poriadne. Nie veľmi sa rozumiem do vašich kšeftov a do vašich príjmov z ošetrených alebo neošetrených pacientov. Alebo z pacientov ošetrených poza chrbát vášho šéfstva s použitím erárnych medikamentov za "iné ceny". Ale z kuloárov vašej polikliniky, do ktorých som čiastočne prenikol viem, že sa vďaka tomu nemáte zle. Nie som papaláš z radov vašich kamarádičkov. Som "len" bežný platiaci poistenec. Chcem sa dočkať kvalitnej roboty a cítiť ľudský prístup z vašej strany. Nie červenučkeho zubára, ktorý s vreskom vtrhne počas môjho vyšetrenia do primárovej ordinácie a za mojim chrbtom rozpráva o nejakých pacientoch-buzerantoch a o tom, ako by najradšej niekomu rozbil hubu. Prepáčte, nemám z toho dobrý pocit.
Možno si niekto povie, že som naivný, ak verím v slušnosť a očakávam kvalitné služby. Áno, asi som naivný. No slušnosť a kvalitu budem vyžadovať vždy. A dvojnásobne, ak za to platím!
